Smutné prekvapenie a poďakovanie

Pán Mišek našiel som na internete fotku vášho ocka Ondreja Mišeka. Hneď som vám volal či ešte žije otec. Ale vypadli mi slzy.Váš ocko už ako 17 ročný pracoval v Nemecku. Vypukla vojna a bol odvlečený na front do Ruska, kde sa dostal do zajatia.Vďaka, že váš otec Ondrej ovládal nemecký jazyk, sa nám odtiaľ podarilo ujsť ku generálovi Ľudvikovi Svobodovi a pokračovali sme v bojoch cez Rusko až po Duklu.Mirko otec bol v štábe delostrelectva na Dukle.vďaka nemu sme všetko vedeli od Nemcoch, ktorí sa dostávali do zajatia.Váš otec dostal viackrát ponuku pracovať po vojne v armáde. Vždy ich odmietol.Mal toho dosť počas vojny a zajatia.Na Dukle patril medzi najlepších veliteľov.On však nikdy po sláve netúžil, mal ju na dosah ruky, no jeho sláva bola skromnosť.Aj jeho otec Ján Mišek bojoval v Juhoslávií, v Kragujevaci.

Aj takýto ľudia žili na Orave v obci oravská Poruba. Obaja mali veľké srdce žili a pracovali skromným životom a o sebe nedávali ani vedieť.Prajem všetkým aby nepoznali vojny.A mladým odkazujem, aby nezabudli na padlých vojakova tých ktorý ešte žijú s podlomeným zdravím.Mirko tvoj otec by bol určite šťastný, čo robíš pre ľudí v rodinnom skanzene v Jasenovej.

PS: Všimol som si , že nosil ne koženej čižme krížik stiahnutý drôtom, ktorý dostal od nemeckého kňaza. Bol to veriaci  skromný človek a veliteľ.Česť jeho pamiatke.

                                                                                                                                 Vasiľ  Svidník